Pop-punková partia zabávačov má rada pivo, čo má občas (ale fakt len občas) neblahé následky. Keď tí štyria práve nechlastajú pivo alebo inú ohnivú vodu, tak s nástrojmi obchádzajú stanice po celej republike.
Vlani sa vám podarila unikátna akcia menom Šesterák, pri ktorej ste odohrali koncerty na stanici šiestich rôznych miest počas jedného dňa. Svetový rekord v odohraní najviac koncertov za 24 hodín držia americkí indie rockeri The Flaming Lips, ktorí takto odohrali osemkrát. Pokúsite sa niekedy ich rekord vyrovnať a ako ste sa počas Šesteráku cítili?
My sme vlastne vôbec nevedeli, že sa v tomto dá urobiť nejaký rekord. Celá táto akcia vznikla ako poďakovanie našim fanúšikom, ktorí nám po celý rok prejavujú neskutočnú podporu hlavne na našich samostatných koncertoch krížom krážom Českom. Povedali sme si, že si urobíme jeden pekný deň a vyrazíme na výlet vlakom zahrať na staniciach. Nečakali sme takto obrovský záujem. Celkovo nás za ten deň videlo vyše tisíc ľudí. Bolo to teda strašne náročný, ale skvelý!

Vaša „Zlatá deska“ už je vonku niečo cez štyri roky a od jej vydania sme sa zatiaľ dočkali dvoch nových songov aj s klipmi – „Já si tě vypiplám“ a „Drinky mi podávejte řetězem“. Nejde sa neopýtať – čo bude ďalej?
Pre tento rok môžeme sľúbiť, že sa s novými songami od nás roztrhne vrece. Za to dobu, kedy sme toho veľmi nevydali, máme veľa materiálu a tento rok to všetko vystrelí. Bude na tom všetkom ešte samozrejme množstvo práce, ale už teraz z toho všetkého máme veľkú radosť.
Je o vás celkom známe, že si dávate záležať na videoklipoch k vašim piesňam. Je nejaký, ktorý máte doteraz najradšej a ktorého tvorbu ste si najviac užili?
Ja osobne mám veľmi rád náš posledný klip k singlu „Drinky mi podávejte řetězem„. Klip presne vystihuje atmosféru pesničky a to ma vždy poteší úplne najviac. U nás to funguje tak, že máme najskôr hudbu, z ktorej ide nejaký pocit alebo stav. Až podľa toho ide text. Aj podtext, haha. Už pri písaní textu si predstavujem videoklip. Vlastne ani nie taký príbeh, ako ten videoklip, pretože práve ten, aspoň podľa mňa, dokreslí celkový charakter kompletného oznámenia. Som to povedal ako doktor viď. Pritom taký blbec…

Vaša kapela síce oficiálne oslavuje 18 rokov, ale neofiko ste spolu už od roku 2004. Aké to teda je mať v kapele Míňu, ktorý je len o pár rokov starší, ako samotná kapela? Je niečo, v čom si vekovým rozdielom nerozumiete, alebo sa s ním naopak cítite mladší?
Mňa by zaujímalo, kde sa vždy tieto čísla berú. V roku 2004 som ešte vôbec nevedel do ruky chytiť gitaru a už vôbec treba natiahnuť strunu. Na konci roku 2005 sme začali hľadať na škole chlastáreň s tým, že sme všetkým hovorili, že máme kapelu. No a až vlastne v roku 2006 sme sa začali učiť hrať na nástroje. Som veľmi rád, že sa na toho nášho Míňu pýtaš, pretože je to podľa mňa úplne skvelá téma pre začínajúceho muzikanta v ktoromkoľvek žánri. Vždy si spomeniem na moje začiatky, keď som občas zaskakoval na base v kapele môjho kamaráta, ktorý bol o deväť rokov starší ako ja. Strašne ma to posunulo, keď som videl, ako na kapele pracujú ľudia, ktorí už majú cieľ a vie čo chce.
Občas toto Míňovi závidím, že to má vlastne podobný a je ušetrený taký ten strašný čas, keď tá kapela vlastne vôbec nevie čo má alebo nemá robiť. My mali cez to všetko toto obdobie strašne dlhý. Bolo to zničujúce, ale na druhej strane si myslím, že nás to všetko zocelilo.
Kde sa vzal váš sovie „maskot“/logo? Začalo sa to až na druhej doske pomenovanej [So:wA], alebo to má nejaký hlbší význam, príbeh alebo historku?
No jasné, je to tak nejako od tej doby. Ono to začalo úplnou kravinou, keď sme kedysi riešili nové logo. Boli to vlastne okrídlenia písmena CO a nám to všetkým pripomínalo sovu s veľkými očami. Keď sme potom riešili názov dosky, tak sme furt nevedeli, ako ju pomenovať. Len sme vedeli, že to nechceme pomenovať podľa žiadnej skladby. Stále sme sa pýtali „Tak čo? Tak čo?“ a vzniklo z toho [So:wA] (ako výslovnosť anglického „So what?“).

Má niekto z kapely nejaký zvláštny rituál alebo tradíciu, ktorú dodržiava vždy pred alebo po koncerte?
Keď práve náš basák Pepča neriadi, tak si dá pred koncertom niečo okolo siedmich pív (rekord má 17), náš hlavný technik Miki nám všetkým robí rýchlomasáž, a kým ideme na pódium, tak si celý tím jednoducho udrieme… Bez týchto troch vecí si neviem koncert vôbec predstaviť.
Čo najšialenejšieho, najdivokejšieho alebo najvtipnejšieho sa vám počas hrania prihodilo?
Tých šialených a smiešnych vecí sa deje strašne veľa, má to tak každá kapela a myslím, že práve kvôli tým veciam nás všetkých hrozne baví hrať v kapele. Nemôžem tu vypáliť niečo úplne totálne, ale mám jednu takú úsmevnú vec o Míňovi.
Míňa s nami hral prvé letné turné s novou gitarou. Hrali sme na nejaký veľký akciu vo skvelý čas a bolo tam na nás snáď tisíc ľudí. Keď som začal uvádzať posledný prídavok, tak som si všimol, že vedľa mňa Míňa tak ako zmätene poskakuje. Zašpýtal mi do ucha, že mu nehrá tá gitara a že vôbec nevie, čím to je, pretože kábel na signále je a bla bla bla… Technici mu doniesli druhú gitaru a set sme dohrali. Druhý deň sme mali zase koncert, tak gitaru viezol k opravárovi, že to potrebuje nutne hneď dať do kopy, nech môže hrať večer ďalší koncert. Opravár to chvíľu prezeral a potom mu povedal „musíš mať vždy zosilnený snímač, na ktorý hráš“ Potom to zosilnil, zahral Míňovi pár solíčok a dodal „tak si to večer užite a pozdravuj chlapcov“.
Kto z kapely je najväčší pijan, jedák, vtipkárik, spáč a kto má najlepšiu fyzičku?
Si myslím, že pijeme tak nejako všetci rovnako… Bojem sa to povedať, ale často som kráľom večera ja no. Vtipný sme úpne všetci. Tým myslím celé náš tím. Pravidelne spolu jazdíme na zimné sústredenie a to je jednoducho koniec. Tá naša partia je jednoducho plná strašne skvelých vtipálkov. Fyzičku má asi najlepší náš bubeník Pavol a Míňa, ale ten to má len vďaka tomu, že je mladý, takže to sa nepočíta… to dá rozum že áno.
Má niekto z kapely nejaký neobvyklý talent alebo koníček?
Hrozne rád by som napísal, že niekto z nás napríklad zbiera známky alebo miluje jachting a golf… Pravda je taká, že absolútna väčšina našej kapely má mimo hudby koníček pivo… To teda veľmi milujeme. Už sme sa v tomto koníčku dostali tak ďaleko, že z času na čas vyrazíme len tak na pivo niekam do zahraničia na predĺžený víkend – nech to stojí za to, že.

Stalo sa vám niekedy počas písania niektorej z piesní niečo také neuveriteľné, že na to v živote nezabudnete?
Stala sa nám hrozne milá vec, keď sme nahrávali náš akustický akoby album „Já, Civilka“. Nábery na väčšinu pesničiek si robíme v našom vlastnom štúdiu a pri tomto počine tomu nemalo byť inak. Pár dní pred nahrávaním sme sa dohodli, že to urobíme u mňa v baráku. Vezmeme pivo, nejaký paniačikov a bude pohoda. Potom nás napadlo, že to bude dlhý nahrávanie, tak by sme mohli urobiť ovar, aby sme nemali vlastne hlad. Celý to dopadlo tak, že sme stáli skoro celý čas nad ovarom, pivom a panákama, prišlo ešte pár kamarátov a do nahrávacej miestnosti sme si vždy len odskočili, aby sme už zase stáli pri pivke nad ovarom.
Najviac to schytal náš bubeník Pavol, ktorý má nahrávanie na starosti a každej, kto šiel nahrávať svoju časť danej pesničky, mu tam niesol pivko a paniačky, aby mu to nebolo ľúto. Okolo tretej ráno bolo všetko nahrané a my začali oslavovať. To vám bol večierok ako blázon. No a na druhý deň ráno sme si pustili všetko, čo sme nahrali a rovno to celý zmazali, pretože to bolo úplne strašný. Týždeň na to sme šli nahrávať znova, ale tentoraz už do nášho štúdia a každej sme radšej prišli autom, aby nikto nemohol piť. Nakoniec sme to zvládli, všetko sme nahrali a onedlho vydali. S odstupom času stále všetci vieme, že nás to nahrávanie „nanečisto“ bavilo rovnako viac, haha.
0 komentárov